Keď som s deťmi ráno za tmy išla s lampášom, uvedomila som si, že v lete by to vyzeralo úplne ináč. Svetlo dňa by ožiarilo priestor a lampáš by vôbec nevynikol. A teraz, keď je tma sa zapálený lampáš krásne ukazuje vo tme. Nevadí mi tma, aj keď za denného svetla je vidieť oveľa viac. Dokonca aj keď je sneh o čosi lepšie možno rozpoznávať objekty. Kráčam po ceste a občas zahliadnem odraz vzdialených svetiel, ktoré prenikajú až sem. Svetlá nevidieť ale ich svetlo prichádza až k nám. Toto mi pripomína súčasnosť. Akoby sa svetlo v tme ako nádej ukazovalo. Aj keď to svetlo konkrétne nevidieť jeho vplyv na nás predsa len je. Samozrejme sa možno otočiť chrbtom alebo si dať čiapku až na oči ale aj tak to svetlo už akosi sa k nám dostáva. Nevieme ani odkiaľ prichádza, musíme urobiť ešte veľa krokov (možno aj zopár kilometrov) no akoby na konci tunela zrazu nás ožiari svetlo. Niekoho prekvapí, niekoho zaskočí, niekoho prenikne a niekto sa už stal jeho súčasťou. Deti sú perfektné v tom, že sa dávajú celé a úprimne pomenujú aj to čo sa dospelý snažia maskovať. A to keď dlho niečo maskujeme nás aj deformuje a aj to pravé vidíme krivé. Skutočnosť je pravdou a tá odhaľuje aj skryté a pokrútené veci. Ak sa nám pár dni do Vianoc a zároveň do prelomu najdlhšej noci a najkratšiemu dňu podarí osvecovať tmu lampášmi a ich svetlom pochmúrne nálady zaženie svetlo tak ako tmu. Ak chceš aby sa niečo zmenilo, nenadávaj na tmu ale zapáľ sviecu v lampáši a prežiariš tmu.
foto: pexels.com